Spišských 333 EXTREME

A to vážne idete na graveli? Vždy, keď na pretekoch vidím gravel, pomyslím si, že prečo si to tí jazdci robia? To boli najčastejšie komentáre od našich súperov. O tom, či bol gravel vhodným bicyklom na toto podujatie, sa dočítate v tomto článku.

O pretekoch Spišských 333 EXTREME mi prvýkrát povedal kamarát Matúš, keď som mu spomenula, že si plánujem kúpiť gravelový bicykel. Preteky mi opisoval samými dobrými prívlastkami, jeho žena Kika dokonca pred pár rokmi vyhrala na 222 km trati, a tak som si nechala myšlienku účasti v hlave.

O mesiac na to mi prišiel môj vysnívaný gravel a ja som začala „trénovať” (rozumej, jazdiť na ňom do roboty a z roboty). Dva týždne pred pretekmi Spišských 333 EXTREME mi kamarát Roman, skúsený gravelista, ukázal, čo mám na tomto podujatí približne očakávať. Naplánoval 100 km s prevýšením 1 900 m po šotolinových cestách v krásnom pohorí Žiar. (Poznámka autorky: dovtedy som si myslela, že pôjdem skúsiť 333 km trasu). Na základe môjho stavu po tejto jazde sme sa rozhodli, že pôjdeme predsa „len” 222 km.

Príprava na preteky

... gravel bicykle sme si priniesli preto, lebo MTB-čka nemáme, a nie preto, že by sme sa radi trýznili.

Vo štvrtok (deň pred štartom) sme sa presunuli do Spišskej Novej Vsi, kde sme sa ešte stihli v ten večer registrovať a ubytovali sme sa pár stoviek metrov od štartu. Navečerali sme sa, pripravili sme si veci na preteky - vodu, jedlo, oblečenie (konečne som mohla otestovať Isadore Gravel Cargo bibs v poriadnom teréne) a išli sme spať.


Ráno budík okolo 6:00, pocity boli zatiaľ prekvapivo bez nervozity. To, že sme si asi nevybrali najvhodnejší bicykel, sme zistili už pri registrácii, kde naše bicykle brali všetku pozornosť. O to viac sme to pocítili na štarte, kde sa k pohľadom pridali aj otázky typu: „To vážne idete na graveloch?” Neskôr sme si z týchto otázok súperov prestali robiť obavy a premieňali sme ich na vtipy.

Snažili sme im vysvetliť, že gravel bicykle sme si priniesli preto, lebo MTB-čka nemáme, a nie preto, že by sme sa radi trýznili. Taktiež sme zistili, že terminus technicus „spevnená lesná cesta” je veľmi vágny a môže zahŕňať všetko od MTB úzkeho singletrailu až po krásnu poľnú cestu.

3, 2, 1… odštartované

Tesne pred 8:00 organizátori privítali pretekárov a o celej hodine odštartovali 222 a 333 km preteky. Začali sme v sprievode policajných áut cez mesto až po lúčku, kde bol neutralizovaný štart. Neutralizovaný štart bol pre nás veľmi výhodný, keďže bol pracovný deň a z bezpečnostného hľadiska sme mohli odštartovať bez kontaktu s autami.


Počas policajného sprievodu som sa ešte stihla zoznámiť so Žanetkou, o ktorej som doteraz iba čítala na webe MTBIKER a na Strave. Predstavila som sa jej tým spôsobom, že sme si veľkou náhodou minulý rok vybrali ten istý deň na Everesting (ona ROAM na MTB a ja s Líviou klasický na cestnom bicykli). Vyzistila som, že ide 333 km, ale že iba v rámci tréningu. Popriali sme si veľa šťastia a už o chvíľu sme nabehli na nádhernú lúčku, kde nám to išlo svižne a rýchlo. Povrch bol tak akurát (na graveli ).

Prvá časť pretekov bola natrasovaná cez Slovenský raj - nádherné. Občas sme stretli na trasách aj turistov, ktorí nás povzbudzovali. Asi prvých 50 km som sa obiehala s cyklistkou Jankou, ktorá išla na trasu 333. Vymenili sme zopár slov, neskôr som sa od iných dozvedela, že to minulý rok vyhrala. K takémuto výkonu sa ani nepriznala.

Technické (ne)zdatnosti v zjazdoch

V prvom klesaní sme pochopili, ako to asi bude vyzerať po zvyšok pretekov, keď nás MTB-čkari svižne obiehali dvojnásobnou rýchlosťou a signalizáciou „zľavaaaaaaa”. Ja som to po pár minútach pri pretekaní dole kopcom vzdala a všetkých skúsenejších som s ochotou púšťala vpred. Zozjazdovali sme do Čingova, čo ma potešilo, pretože som odtiaľ párkrát začínala túry do Slovenského raja. Prvé miesto, ktoré mi bolo známe.

Najčastejšia veta na pretekoch pre nás bola: „Konečne asfalt!”

V stúpaniach sme však dokázali byť jemne rýchlejší ako niektorí pretekári okolo nás, čo však aj tak nekompenzovalo stratu v zjazdoch. Tak sme si našli niekoľkých kamošov spolujazdcov, ktorí mali vlastne rovnaké tempo ako my, iba obrátené - my sme boli rýchlejšie v stúpaní, oni v zjazde, a tak sme sa stále obiehali.

Moje technické schopnosti sa počas pretekov jemne vycibrili z -100 na -50. Romčo dokázal skákať cez kamene a prekážky ako laňka, čo mu pridávalo viac času na oddych ako mne (za celú trasu sme mali rozdiel v „moving time” až 1 hod. a 10 min.). Ja, neskúsená v teréne, som sa na pár zjazdoch dosť vytrápila a párkrát som „pohladkala zem”. Avšak čím viac som jazdila, tým sebavedomejšie som sa cítila.


Silu východniarskych cyklistov sme spozorovali, keď sme zisťovali, kto ide akú trasu a vlastne sa táto otázka mohla zdať aj ako ponižujúca, keďže väčšina naokolo išla 333. My teda iba „222”. Pretekári to popisovali ako: „Samozrejme, že idem celú,” alebo „Vy idete tú krátku?” Predsa je to už 11. ročník pretekov a asi je to pre mnohých nadšencov horskej cyklistiky aj tradícia.

Keď sme prišli ku Hnilcu a Stratenskej píle, čakal nás jeden z najkrajších výhľadov celej trasy. Trasa tiahnúca sa popri rieke, sýta zelená farba všade naokolo. Čistý raj pre oči. Onedlho na čistinke po krátkom stúpaní nás potešil výhľad na Palcmanskú Mašu.

Asfalt - kamarát všetkých gravelistov

Od dediny Nálepkovo po Gelnicu sme boli odmenení približne 25 km klesaním po milovanom asfalte. Najčastejšia veta na pretekoch pre nás bola: „Konečne asfalt!” Tu na nás čakala aj dedinská občerstvovačka, ktorú sme nevyužili, aj keď to bolo veľmi milé. Ak som to správne pochopila, občerstvovačka nebola súčasťou pretekov, boli to dobrí ľudia mimo organizátorov, ktorí sa rozhodli pomôcť cyklistom a cyklistkám.

My sme zastavili na benzínke v Nálepkove, kde nám oznámili, že im nefunguje stroj na kávu. Vsadili sme teda na RedBull, kolu a čipsy - predsa len, nešlo o preteky v zdravom stravovaní. Čakal nás dlhý asfaltový zjazd. Tu sme na našich tenších a hladších plášťoch a s viac aero pozíciou predbiehali všetkých MTB-čkarov. Aj keď to bol zjazd, Romčo na energii nešetril a poriadne to do zjazdu „bombil”.

Asi v polovici zjazdu nám v dedine cez cestu prebehlo obrovské zviera, ktoré vyzeralo ako prerastená srna, nemala parohy. Toto bol pre nás budíček, aby sme zvýšili pozornosť a keď sme sa spamätali, Romčo začal opäť pridávať.


Na konci asfaltového úseku som mala nostalgickú chvíľku, keďže cez Krompachy som prechádzala v máji tohto roku na pretekoch Race through Slovakia. Vtedy som sa cítila asi podobne, taktiež na hranici síl.

Romčo po pretekoch zhodnotil, že ideálnym tréningom na tieto preteky by bola práca so zbíjačkou...

Keď nám zostávalo približne 50 km do cieľa, prišli sme na občerstvovačku pri Sabinke, kde mi kofola pozdvihla náladu a zrazu sa 50 km zdalo aspoň o trošku bližšie. Romčo, ktorý išiel celý čas so mnou, bol skvelým kontrolórom času, keďže už po 5-tich minútach zahlásil: „No čo, už ideme?” Ja s plnými ústami „lepeňáka” som iba prikývla a pokračovali sme. Stúpanie od Sabinky som si naozaj užila, aj keď bolo náročné. Tešila som sa z toho, ako lepšie zvládam technický terén aj v stúpaniach, aj v klesaniach.

Posledné stúpanie pred cieľom

Po poslednom kopci sme toho už s Romčom ani veľa nepovedali, začalo nám popŕchať, blatové mláčky na suchote oblečenia nepridávali a ja už som sa aj bála pozrieť na zostávajúce kilometre.

Na vrchu posledného stúpania sa nám naskytol nádherný pohľad na siluetu Tatier spolu so zapadajúcim slnkom. Tento pohľad bol tak krásny, že si ho viem stále predstaviť pred očami. Romčo sa mi pri zjazde stratil z dohľadu a ja som mierne zle zabočila, nič katastrofické, ale na morálke mi to nepridávalo. Trápili ma už aj šošovky v očiach, ktorým sa nepáčilo, že ich mám na sebe už 14 hodín a príliš zaostrujem.

Keď sme približne 4 km do cieľa prišli na asfalt, Romčo zahlásil, že on už nepôjde po lesnej ceste ani 500 m... a ako na vypýtanie prišla pri Tepličkách „skratka” lesnou cestou. Aspoň posledných 1,5 km bolo po asfalte.

Romčo po pretekoch zhodnotil, že ideálnym tréningom na tieto preteky by bola práca so zbíjačkou (aspoň pre tých, čo išli na bicykloch bez odpruženia). Posledné stovky metrov nás navádzali policajti, ktorí nás nasmerovali na cyklocestu k športovej hale, kde bol cieľ. S Romčom sme prešli cieľom spolu, organizátori vyhlásili, že som prišla ako prvá žena. Ja som ledva zosadla z bicykla a sadla si na zem. Všetko to na mňa doľahlo. O malú chvíľu mi Romčo podával do ruky kofolu a moja nálada sa so stúpajúcim cukrom v krvi začala lepšiť. Prvotriedny servis. Dokonca nám v cieli umyli aj bicykle. Tomu sa hovorí luxus.

Zhrnutie

Veľmi ma teší, že sme dokázali prísť do cieľa zdraví, bez technických problémov a ešte za šera. Neviem si predstaviť zjazdovať tie ťažké zjazdy za tmy. A tak z toho EXTRÉMNEHO zážitku bolo prvé miesto zo žien celkovo, za 12 hodín a 31 minút.

Veľká vďaka Romčovi za podporu, jeho raketové palivo (kofeínový prášok), jeho prísny časový harmonogram (keďže rozdiel medzi časom bicyklovania a časom celkovej aktivity bol iba 45 minút) a trpezlivosť. A veľká poklona všetkým, ktorí dokončili náročné trate 333 a 222.

Keďže nejazdím na MTB a ani som nikdy nejazdila, neviem povedať, či by sa mi išlo lepšie. Zjazdy mohli byť určite príjemnejšie s odpružením, avšak to pridávalo MTB-čkam na hmotnosti a my sme boli naopak v stúpaniach aj vďaka ľahším bicyklom rýchlejší. Ak máte skúsenosti alebo tipy na jazdu na gravelovom bicykli, rada si ich v komentároch prečítam.

Trasu si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.